Pri spracovaní dizertačnej práce o vidieckych tolerančných kostoloch je kľúčové vnímať ich nielen ako stavby, ale ako fyzické vyjadrenie cirkevného tlaku a náboženskej identity. Na základe dobových dokumentov možno konštatovať, že podoba týchto chrámov bola výsledkom prísneho tolerančného zákonodarstva, ktoré malo za cieľ udržať vizuálnu dominanciu katolíckej cirkvi.

Vidiecky tolerančný kostol, v dobovej terminológií označovaný skôr ako modlitebňa, musel spĺňať špecifické kritéria, ktoré mu zabraňovali nadobudnúť tradičný sakrálny vzhľad. Najvýraznejším obmedzením bol absolútny zákaz veží a zvonov, pričom stavba nesmela mať vchod z hlavnej ulice a celkovo nesmela predstavovať chrám. Tento nátlak viedol ku vzniku unikátneho typu architektúry, ktorá sa často podobala civilnej, obytnej alebo hospodárskej stavbe, čo je pre vidiecke prostredie 18. storočia typické.

Výber tejto témy pre našu dizertačnú prácu vychádza z nášho dlhodobého záujmu o kultúrne dedičstvo a snahy poukázať na to, ako dokáže politická nesloboda reagovať na samotnú architektúru dobových chrámov. Naša osobná skúsenosť s touto témou sa formovala počas terénnych výskumov, kde sme si uvedomili, že tieto pamiatky sú často neprávom prehliadnuté a zároveň pri štúdiu literatúry a odborných zdrojov sme zistili, že je táto problematika tolerančných kostolov málo zaznamenaná.

Ekonomický a demografický aspekt vzniku týchto chrámov bol rovnako dôležitý. Povolenie na stavbu bolo viazané na prísny počet sto duší (rodín), ktoré sa museli k vyznaniu prihlásiť, pričom celé financovanie znášali práve oni bez akejkoľvek štátnej pomoci.

Interiéry týchto stavieb sa museli prispôsobiť novým potrebám doby, kde dominovala kazateľnica a dôraz na slovo. Na vidieku často tieto chrámy netvorili len izolované jednotky, ale väčšinou boli súčasťou širších areálov, ktoré zahŕňali aj školy a fary, čím sa stávali dôležitými kultúrnymi a vzdelávacími centrami danej komunity. 

Tolerančné kostoly evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania na Slovensku tak predstavujú významnú súčasť kultúrneho a duchovného dedičstva krajiny. Tieto stavby, vznikajúce prevažne na prelome 18. a 19. storočia, sú nielen dôkazom náboženskej odolnosti a kreativity, ale aj cenným dokladom o sociálnych, politických a architektonických výzvach, ktorým čelili ich tvorcovia. Ich existencia tak vypovedá o technických schopnostiach a umeleckom cítení staviteľov a aj o hlbokom duchovnom význame, ktorý tieto komunity mali.