Vývoj výšivkárstva na Slovensku

Výšivka ako ozdoba odevu a domácich textílií sa rozšírila po celom území Slovenska.  Je považovaná za najcharakteristickejší prejav ľudového umenia. Prvé formy výšivky vznikali jednoduchými ale aj zložitejšími spojovacími stehmi, ktoré spájali jednotlivé časti odevu, tiež sa obrubovali a spevňovali jeho okraje. Na voľných plochách odevu mala výšivka dekoratívnu úlohu. V rôznych oblastiach Slovenska sa výšivky uplatňovali rôzne. V niektorých menej ekonomicky rozvinutých oblastiach sa vyšívalo málo (Kysuce, Orava)(Chlupová 1985, s.7).

Vývoj ľudovej výšivky vyvrcholil v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Technologická a ornamentálna stránka sa najviac rozvinula na západnom Slovensku (okolie Bratislavy, Trnavy, Piešťan). Rýchlo sa uplatnili továrenské materiály, ktoré pomohli vzniku bohatej a náročnejšej výšivky, dominovala tu predovšetkým výšivka podľa predkresleného vzoru (Chlupová 1985, s.7).

Jednoduché techniky vyšívania, napríklad podľa počítaných nití, ovládali takmer všetky ženy a dievčatá v dedine. Výšivka podľa predkresleného vzoru však vyžadovala väčšiu presnosť, zručnosť a kresliarsky talent. Jednotlivé úkony sa rozdeľovali medzi viacero tvorcov. Kresliarky (vypisovačky) predkresľovali vzory na látku, vyšívačky ovládali zložitejšie techniky (dierky, gatry, aplikácie na tyle, výšivku na kartón, žilinský výrez). Pre zručné ženy sa tak výšivka stala zdrojom zárobku. Postupne sa z nich stali uznávané ľudové umelkyne. Ich zásluhou sa rozširovali pôvodné vzory o nové variácie, avšak vždy v rámci oblastných zásad (Chlupová 1985, s.7).

Vyšívali sa tie časti odevu, ktoré neboli zakryté inou súčasťou. Výšivky sa používali len na sviatočné a obradové odevy. Bohatšie vrstvy obyvateľstva kládli vyššie nároky na ozdoby odevu, preto sa pre nich vyšívalo hodvábnymi priadzami na jemný podklad. Taktiež zlatými a striebornými kovovými niťami sa vyšívali iba sviatočné, obradové a liturgické odevy (Chlupová 1985, s.10).

V druhej polovici 19. storočia sa o výšivku zaujímali príslušníci slovenskej inteligencie, ich zásluhou sa zachovalo množstvo hodnotných výšiviek a dokumentov o nich. Významnou udalosťou, ktorú mnohí považujú za historický medzník v dejinách slovenského národopisu, bola výstava výšiviek a ľudového výtvarného prejavu v roku 1887 v dome V.Paulinyho-Tótha v Martine (Chlupová 1985, s.8). Na jej organizácii a príprave spolupracoval so spolkom Živena slovenský etnograf, publicista, fotograf a maliar Pavol Socháň (1862 – 1941). Jeho zbierka bola hlavnou atrakciou výstavy (Slivka 1985, s. 10).

Po výstave výšiviek v Martine ďalšími veľkým úspechom bola účasť slovenskej výšivky na Národopisnej výstave československej v Prahe v roku 1895 (Chlupová 1985, s.8).

Pavol Socháň zohral veľmi významnou úlohu v uchovaní a propagácii ľudových výšiviek, čipiek a krojov na Slovensku aj v zahraničí. Prirodzené organizátorské a obchodné schopnosti využíval v každej etape svojho života. Už ako mladý študent sa venoval zberateľskej a národopisnej práci.  V roku 1891 sa presťahoval do Martina, vtedajšieho centra národného života. Tu sa dve desaťročia venoval činnostiam v oblasti fotografie, národopisu, dramatickej spisby, redaktorskej, publicistickej i kultúrno-osvetovej práce (Slivka 1985, s. 11).

Po úspechu s výstavou v Martine a jasnému záujmu verejnosti o výšivku a čipku prijal P. Socháň  funkciu organizačno-obchodného sprostredkovateľa medzi dedinskými vyšívačkami a záujemcami o ich výrobky. Slovenské výšivky a čipky ponúkal v módnych časopisoch a salónoch vo viacerých európskych mestách. „Morálnu oporu nachádzal v kruhu výtvarníkov, keď sa na podnet Umeleckej besedy v roku 1888 ustanovil Výbor pre šírenie národného vyšívania“ (Slivka 1985, s.16).

Pavol Socháň aktívne spolupracoval s Maticou slovenskou, pomáhal aj pri zrode Muzeálnej slovenskej spoločnosti v roku 1893. V roku 1912, z dôvodu politického prenasledovania vládnucich kruhov a obvinenia z panslavizmu, opustil s rodinou Martin a presťahoval sa do Prahy. Po vypuknutí Prvej svetovej vojny utiekol pred väzením do USA. Po oslobodení vlasti v roku 1919 sa vrátil na Slovensko a pokračoval v organizátorskej a redaktorskej činnosti (Slivka 1985, s.12).

V rokoch 1892 – 1912 vydal Pavol Socháň Slovenské národné ornamenty, osem zväzkov so 40 fotografiami, ktoré sú cennými dokumentmi výtvarných hodnôt. Práve v tomto období sa aktívne venoval fotografickej dokumentácii života dedinského ľudu na Slovensku (Slivka 1985, s. 17).

V tom istom roku, v decembri 1895, vznikol v Bratislave ženský výšivkársky spolok Izabella. Úlohou spolku bolo podporovať a propagovať domáci výšivkársku tvorbu a zachovať národný charakter výšivky. Na prelome 19. a 20. storočia bol spolok najväčšou organizáciou svojho druhu v Európe. Hlavnými predstaviteľkami spolku Izabella bola jeho patrónka a propagátorka princezná Isabella Habsburská, členka rakúsko-uhorskej cisárskej rodiny, a mimoriadne kreatívna a zručná vyšívačka a návrhárka Mária Hollósy (1858 – 1945) (Halászová 2017).

Mária Hollósy pochádzala zo zámožnejšej zemianskej rodiny (Hustá 2001). Bola od mladých rokov talentovanou a zručnou vyšívačkou. Po rozchodu so svojou rodinou bola nútená si nájsť prácu a sama sa postarať o vlastné živobytie. Našla si prácu ako poštmajsterka v Križovanoch nad Dudváhom (vtedy Keresztúr). Na pošte, kde pracovala, si vystavila vlastnoručne zhotovené krojované bábiky, oblečené do križovanského kroja. Tam si ich všimla grófka Charlota Zichy, dvorná dáma Alžbety Bavorskej (Sissi). Grófka Zichy bola nadšená takou výnimočnou prácou a bábiky si od Márie vypýtala. Bábiky poslala Sissi, ktorá zariadila, aby boli vystavené na výstave v Pešti, tam si ich všimol minister obchodu gróf Baroš. Na základe ich úspechu bol uhorskou vládou schválený návrh na zriadenie výšivkárskej školy pod vedením Márie Hollósy. Hollósy priniesla zo sebou obsiahly vzorník s bohatou typológiou rôznych druhov výšiviek (Hustá 2001). Vyšívačské školy fungovali v niekoľkých mestách, najznámejšie boli v Cíferi, Lopašove, Papradne, Zavare a Dubnici nad Váhom. Etnograf Pavol Socháň často navštevoval cíferskou školu  a sledoval vývoj činnosti spolku (Szabóová 2018). Vo veľkom zichyovskom kaštieli v Cíferi škola fungovala až do roku 1919, kedy jej dielne prešli pod správu výrobného družstva Detva  (Hustá 2001). Nejvýznamenjšia činnosť spolku Izabella však zanikla, výučba, ktorá zabezpečovala vysokú kvalitu výšiviek (Szabóová 2018).

Zakladajúcimi členkami spolku boli zväčša šľachtičné a bohaté bratislavské meštianky, z ktorých sa volila osemčlenná výberová komisia. Komisia vyberala z odevných modelov a výšiviek najlepšie návrhy, dohliadala na kvalitu prevedenia a použitého materiálu. V réžii spolku sa vyšívali hlavne ženské a detské odevy, odevné doplnky a bytové textílie (Halászová 2017). Isabella Habsburská aktívne propagovala vyšívané výrobky v salónoch najvznešenejších európskych rodín a získavala pre spolok veľmi lukratívne zákazky (Hustá 2001). Postupne vznikali aj obchody s výšivkami v réžii spolku Izabella, v Trenčianskych Tepliciach, Bratislave, Starom Smokovci, Piešťanoch, Viedni, Budapešti, Mariánskych Lázňach, chorvátskej Opatiji, talianskom Merane a v Londýne (Szabóová 2018). Výšivky spolku sa prezentovali na rôznych výstavách, mnohokrát získavali ocenenia. Najcennejšími bola cena Grand Prix v Paríži v roku 1900, alebo v St.Luis (1904) či Miláne (1906).  (Szabóová 2018).

V rokoch 1910 – 1951 prevádzkoval ženský spolok Živena vlastný predaj ľudovej výšivky prostredníctvom spoločnosti Lipa (Chlupová 1985, s.8)

Pod vplyvom obchodnej činnosti sa ľudová umelecká tvorba menila podľa aktuálneho módneho smeru. Založením Ústredia ľudovej umeleckej tvorby (ÚĽUV) v roku 1954 sa otázka zachovania a rozvoja ľudovej umeleckej výroby a samozrejme i výšivky dostala do popredia. Kolektív odborných pracovníkov a výtvarníkov výrazne podporil zachovanie tradičným techník aj v nasledujúcich rokoch, systematicky sa podieľal na výskume ľudovej kultúry, venoval sa návrhárskej tvorbe a dokumentácii (Chlupová 1985, s.8) a stále aktívne spolupracuje s ľudovými remeselníkmi na celom Slovensku.

Zoznam použitých zdrojov:

CHLUPOVÁ, Anna a kol., 1985. Slovenská ľudová výšivka. Bratislava: Alfa, 1985. 63-137-85.

HALÁSZOVÁ, Ingrid, 2017. „OBJEKTY PÔVABU A ÚŽITKU“ Kapitoly z dejín úžitkového umenia na Slovensku. In: Vysokoškolská učebnica FF TU Trnava 2017. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2017. ISBN 978-83-8111-010-5 [online]. 2017  [cit. 2021-11-28].  Dostupné na:  https://www.truni.sk/sites/default/files/uk/f000207_compressed.pdf

SLIVKA, Martin a Alexander STRELINGER, 1985. Pavol Socháň. Fotograf a dielo. Martin: Osveta, n.p., 1985. 70-076-85.

SZABÓOVÁ, Nela, 2018. Úspechy výšiviek  z produkcie Spolku Izabella na medzinárodnom trhu. In: Muzeológia a kultúrne dedičstvo [online]. 2018  [cit. 2021-11-25]. Dostupné na:   https://www.muzeologia.sk/index_htm_files/mkd_1_18_Szaboova.pdf