Vývoj ľudového odevu na Slovensku -

V prieskumu o histórii krojovaných bábik sme sa najprv zamerali na vývoj ľudového odevu na Slovensku. Dôvodom tohto zamerania je fakt, že krojovaná bábika je nositeľkou dedičstva našich predkov, ich odievania. Kroje na bábikách sú verné kópie krojov, ktoré nosili, rozvíjali a skrášľovali generácie pred nami. Práve ľudový odev je hlavným prejavom hmotnej kultúry národa a dôležitou zložkou národopisného výskumu mnohých odborníkov. Ľudový odev vypovedá o životnom štýle, spôsobu obživy a zvykoch obyvateľov vybraného obdobia a územia.

V tejto časti práce chceme venovať pozornosť vývoji ľudového odevu na území Slovenska s dôvodu dokazovania ako sa odievali naši predkovia a koľko času a úsilia venovali tvorbe odevu. Chceme poukázať na faktory spomenuté v predošlej podkapitole uvedené v odbornej literatúre na základe výskumov v terénu v minulom storočí, že obyvatelia dedín boli predovšetkým vyťažení prácou v poľnohospodárstve alebo v domácnosti, sústreďovali sa na výrobu objektov dennej spotreby a nemali čas vytvárať tak náročné objekty ako sú krojované bábiky.

Prevažná väčšina Slovákov žila až do poloviny 20. storočia na dedinách. Regionálne delenie ľudového odevu je založené na rozdelení slovenského území na bývalé župy alebo stolice. Sú to župy Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Oravská, Liptovská, Gemerská, Spišská, Šarišská, Abovská a Zemplínska. Územia žúp sa formovali v 10.-12. storočí a zanikli v decembri 1922. Z výskumov vyplýva, že územné celky žúp ovplyvnili historický vývoj ľudového odevu (Nosáľová 1982, s.7).

Na vznik a vývoj ľudového odevu mali predovšetkým vplyv klimatické a geografické podmienky, ale vo výskumnej práci treba brať v úvahu i ďalšie faktory: biologické (pohlavie, stav, zaradenie do rodinného a dedinského kolektívu), druh zamestnania a práce, spoločenská trieda, náboženstvo, styk s historickou módou a s cudzinou. V písomných prameňoch sú zaznamenané informácie o rozsiahlom pestovaní a spracúvaní konopy a ľanu, o spracúvaní kožušín s divej zvere, o chove domácich zvierat, predovšetkým oviec, ktoré boli zdrojom potravy, kožušiny a vlny (Nosáľová 1982, s.9).

Už v 15. storočí a prvej polovici 16. storočí bolo na slovenskom území rozvinuté plátenníctvo, výroba a predaj konopného a ľanového plátna, predovšetkým v okolí Bardejova. Až do rozvoja továrenskej výroby plátna v 19. storočí bola výroba plátna a tkáčstvo prevažne domácou záležitosťou. Rozšírené bolo aj farbiarstvo a bieličstvo. Medzi najvýznamnejšie remeslá Slovenska patrilo domáce aj remeselné súkenníctvo, ktoré sa orientovalo aj na vzdialenejšie regióny Uhorska. Klobúky boli vždy samozrejmou súčasťou ľudového aj mestského odevu. Klobučníctvo sa špecializovalo na techniku splsťovania a formovania ovčej vlny a srsti iných zvierat, na tvorbu pokrývok hlavy z textílií a zo slamy. Dôležitú úlohu zohrali remeselné cechy, ktoré kontrolovali kvalitu a množstvo výroby jednotlivých súčastí odevu (Krojareň 2011).

Nedostatok školených etnografov v 19. storočí spôsobil, že v publikovaných materiáloch a výskumoch bola stredom pozornosti predovšetkým výtvarná stránka ľudového odevu, výšivka a čipka, ktorá bola v tej dobe už dosť rozvinutá. Iné hľadiska ľudového odevu ako strih, funkcia alebo úprava hlavy ostávali bez povšimnutia (Nosáľová 1982, s.7).

Na konci 19. storočia a na začiatku 20. storočia vzrastala na báze rodiacej sa etnografie pozornosť ľudu o ľudovom odeve, kedy začínali miznúť rozdiely medzi dedinským a mestským odievaním obyvateľstva. Odev poddaného sedliaka sa takmer vôbec nemenil s ohľadom na nedostatok finančných možností a jeho samozásobiteľstvo (Nosáľová 1982, s.9).

Od začiatku 18. storočia nám dostupné pramene ukazujú rozdiely v odievaní nižšej a vyššej šľachty, ktorá podliehala vplyvu európskej módy. Na odeve zemanov, mešťanov, remeselníkov a baníkov sa najviac zachovali archaické prvky. Aj na odeve obyvateľov dediny možno vypozorovať vplyv odevu mešťanov, vojska, aj šľachty. Stretávame sa s deľbou práce, špeciálnym prácam, napríklad tkanie, výroba čipiek, šitie obuvi, sa venujú šikovní jedinci v rámci dediny. Od konca 18. storočia je ľudový odev dopĺňaný výrobkami remeselníkov z miest alebo z manufaktúr. Podľa dobových záznamov je vidno, že určité vrstvy poddaného ľudu sa usilovali napodobňovať odev vyšších spoločenských vrstiev (Nosáľová 1982, s. 10).

V 19. storočí nastali podstatné zmeny v ľudovom odeve ako následok ekonomicko-spoločenských zmien (zrušenie poddanstva, nové druhy práce, urbanizácia, rast továrenského priemyslu). Jednotlivé regióny Slovenska sa rozvíjali nerovnomerne. Ľudový odev sa menil buď prechodom k mestskému odevu alebo ďalším svojím vývojom. Farbiarčina sa rozšírila po celom Slovensku, a ovplyvnila ľudové oblečenie (Nosáľová 1982, s. 10). V meštianskom odeve sa stala modrotlač veľmi obľúbenou už v 18. storočí, v priebehu 19. storočia sa preniesla výroba a využitie modrotlače z mestského prostredia do dedinského. Takmer v každom mestečku alebo väčšej dedine jestvovali modrotlačiarske dielne, ich činnosť bola pozastavená v polovici 20. storočia z dôvodu zákazu súkromného podnikania (Danglová 2017).

Ženy v modrotlačovom sviatočnom odeve v Polomke na prelomu 19. a 20. storočia (Danglová 2017)

V hospodársky zaostalejších oblastiach sa zachovala tradícia nosenia ľudového odevu, avšak prijímaním nových materiálov a dekoratívnych prvkov (techniky vyšívania, bavlnky, vlny, stužky, čipky) pokračovala jeho premena. Mestský odev postupne prenikal do vidieckeho prostredia, až v polovici 20. storočia prenikol do všetkých oblastí Slovenska. V niektorých dedinách na strednom Slovensku pretrváva nosenie tradičného odevu na určité slávnostné príležitosti (Nosáľová 1982, s.11).

Výzdoba odevu (výšivky, tkaniny, čipky, aplikácie, šnurovanie) pôvodne vznikala na miestach účelových švov. Výšivkové techniky boli ešte v druhej polovici 19. storočia jednoduchšie, ale rozvíjali sa spolu s využívaním jemnejšieho podkladového materiálu a vyšívacím materiálom. Rozdiely v zdobení odevu medzi jednotlivými regiónmi sa zvýrazňovali v 19. storočí, na prelome 19. a 20. storočia sa kroje rozlišujú na asi 70 odevných oblastí (Nosáľová 1982, s.15).

Historické dôkazy zo 17. a18. storočia dokladajú existenciu pracovného a obradového sobášneho odevu. Pracovný odev sa vyvinul z potreby ochrániť telo pred zimou alebo slnkom. Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa v niektorých oblastiach rozlišoval pracovný a sviatočný odev, dovtedy sa za sviatočný odev považoval iba nový neobnosený odev. S drahšími kupovanými materiálmi vznikol osobitný sviatočný odev. Začali sa rozdeľovať odevy pre mladých a starších podľa farebnosti a výzdoby (Nosáľová 1982, s. 15).

Detský odev bol až do polovice 20. storočia jednoduchý a nevýrazný. Vo zbierkach múzeí takmer nenájdeme vzorky detského odevu, deti ho dedili po starších súrodencoch a nosili ho až do úplného zodratia (Benža 2015, s.35). Detský odev sa zhotovoval z dôvodu úspory materiálu najmä z obnosených častí odevu dospelých alebo z lacnejších kupovaných materiálov. Po narodení sa deti zavinovali do plienky a ukladali do perinky. Väčšie deti nosili košieľky so zapínaním na chrbte, doplnené akýmsi druhom šatovej zásterky. Do šiestich rokov sa nerobili rozdiely medzi pohlavím, chlapci a dievčatá mali rovnaký odev a na hlave čepček (Nosáľová 1982, s.14).

Po nástupe do školy sa odev detí menil, začal sa viac podobať na súdobý odev mužov a žien. Po skončení školskej dochádzky, vo veku desať až jedenásť rokov, zvyčajne dostali dievčatá svoj prvý rubáš a chlapci riadne nohavice. Ďalší odev postupne nadobúdal podobu zdobenejšieho odevu dospelých, stal sa odevom slobodných dievok a slobodných mládencov (Benža 2015, s.36).

Významným výskumníkom a zaznamenávateľom ľudového odevu bol slovenský etnograf, publicista, fotograf a maliar Pavol Socháň (1862 – 1941). V rokoch 1892 – 1912 sa aktívne venoval fotografii a dodnes sa zachovalo veľké množstvo hodnotných dokumentov z jeho dielne. Bližšie sa venujeme jeho tvorbe v podkapitole Vývoj výšivkárstva na Slovensku.

Na fotografiách z rokov 1892 – 1912 etnografa Pavla Socháňa si môžeme všimnúť vývoj ľudového odevu. Na fotografii detí z Horehronia vidíme, že detský odev bol jednoduchý bez výraznejšieho zdobenia. Avšak na fotografiách zo Zvolenskej Slatiny a Polomky vidíme, že ľudia pri práci mali odev čiastočne zdobený. Aj deti na fotografii zo Zvolenskej Slatiny majú zdobenejší odev, preto sa domnievame, že fotografia pochádza z neskoršieho obdobia Socháňovej fotografickej činnosti, nakoľko sa ľudový odev na začiatku 20. storočia veľmi rozvinul a zdobenie odevu bolo bohatšie.

V medzivojnovom období slovenský ľudový odev a tradície učarovali českému profesorovi Karlovi Plickovi. Bol nazývaný poet – objaviteľ, ktorý prenikol do tajomstiev života zeme a ľudu. Vysoko ocenil umelecké bohatstvo slovenského folklóru. Jeho práca a dokumentácia ľudových tradícií priniesla vysoké hodnoty pre nastupujúce generácie a nezastupiteľné miesto v národnej kultúre i v európskom dianí (Slivka 1982, s.9).

Matice slovenská sa po obnovená činnosti v roku 1919 sústredila na zberateľskú činnosť v oblasti folklórnej tvorivosti. Karel Plicka prijal ponuku spolku na spoluprácu vo funkcii zberateľa – hudobníka. Celých pätnásť rokov (1924 – 1939) putoval po Slovensku a venoval sa predovšetkým zberu piesní, spevov, balád, zaklínadiel a rozprávok. Počas svojich ciest o vidieckych oblastiach si osvojil zvyklosti, záujmy a spôsoby života ľudu, ako aj jazykové a hudobné dialekty (Slivka 1982, s.23).

V rokoch 1927 – 1931 absolvoval Karel Plicka v Bratislave externé štúdium národopisu a hudobnej vedy, avšak k ľudovej kultúre i naďalej pristupoval viac ako umelec (Slivka 1982, s.24).

Za vrcholné Plickovo dielo sú jeho filmy z vidieckeho prostredia. Zaujali ho predovšetkým tance, spev, dialóg, detské hry, gymnastické prvky, scénický rozvrh a ďalšie elementy hereckého prejavu. Moderný spôsob umeleckého vyjadrenia, ktoré ponúkalo filmovanie, lákalo Plicku k národopisnej dokumentácii. Matica slovenská zakúpila na jeho požiadavku kameru a Plicka mohol vstúpiť do sveta filmu (Slivka 1982, s.103).

Prvý Plickov film z roku 1926 „Za slovenským ľudom“, bol považovaný za odvážny experiment, ale zožal mimoriadne veľký úspech. Pracovníci Matice slovenskej si uvedomovali, že sú možno poslednými svedkami živého slovenského národopisu. Rozhodli sa preto podporovať ďalšie kinematografické projekty. V roku 1929 Plicka natočil film „Po horách, po dolách“. Vrcholným dielom jeho tvorby sa v roku 1933 stal film „Zem spieva“. Aj keď bol film prijatý kritikou chladno, prostý ľud bol filmom nadšený, zobrazoval ich život a hodnoty. Bohužiaľ originálny negatív zhorel pri požiari filmových skladov v Zlíne v roku 1944. Súčasné kópie sú nedokonalé a nekompletné (Slivka 1982, s.119).

V roku 1939 sa Plicka rozhodol vrátiť do Prahy. Po ukončení Druhej svetovej vojny v roku 1945 nadviazal na svoju predošlú činnosť tematickými výskumami. Ich výsledkom bolo vyše 40 tisíc zapísaných piesní. (Slivka 1982, s.23).